Karpatskí Rusíni v postkomunistickej Európe : ambície a realita / Карпатьскы Русины в покомуністічній Европі : амбіції і реалность

Doc. PhDr. Anna Plišková, PhD. Ústav rusínskeho jazyka a kultúry, Prešovská univerzita v Prešove PhDr. Daniela Palaščáková, PhD. Katedra ekonomických teórií, Ekonomická fakulta Technickej univerzity v Košiciach KARPATSKÍ RUSÍNI V POSTKOMUNISTICKEJ EURÓPE: AMBÍCIE A REALITA Abstrakt Karpatskí Rusíni žijú v samom srdci Európy pozdĺž severných a južných svahov Karpát. Ich domovina, známa ako Karpatská Rus, sa rozprestiera na rozhraní Ukrajiny, Slovenska a Poľska. Mimo nej žije menší počet Rusínov v Srbsku, Rumunsku, Maďarsku, Chorvátsku a Česku. Totalitné režimy týchto krajín, s výnimkou bývalej Juhoslávie, rusínsku národnú identitu neuznávali. K zmene dochádza po roku 1989, kedy zaznamenávame „tretie“ rusínske národné obrodenie. Vznikajú rusínske kultúrne spolky, ktoré sa združujú do Svetového kongresu Rusínov (1991). Na zasadnutiach v dvojročných intervaloch sa vytyčujú spoločné ciele zamerané na zachovanie Rusínov ako samostatnej národnosti. Cieľom príspevku je prezentovať rozvoj vzájomných kontaktov, výsledkom ktorých sú spoločné projekty na báze jazyka, školstva, kultúry, literatúry, histórie. S výnimkou Ukrajiny, ktorá ako jediný postkomunistický štát v Európe ani v súčasnosti neuznáva rusínsku národnú identitu, činnosť rusínskych spolkov a inštitúcií sa rozvíja na báze štátnej podpory a zaznamenala veľmi pozitívne výsledky. Požiadavka medzinárodnej a multikultúrnej výchovy v tomto smere je zjavná vo svete rýchlej komunikácie a zvýšenej vzájomnej závislosti a mobility ľudí. Kľúčové slová: karpatskí Rusíni, medzinárodné vzťahy, multikultúralna výchova, rusínska identita, rusínske obrodenie, rusínska kultúra Abstract Carpatho-Rusyns are living in the heart of Europe along the northern and southern slopes of the Carpathians. Their homeland, known as Carpathian Rus', is situated on the border of Ukraine, Slovakia and Poland..The small number of Rusyns lives also in Serbia, Romania, Hungary, Croatia and Czech Republic. Totalitarian regimes of these countries, except Yugoslavia, did not recognize Ruthenian national identity. The change occurs after 1989, with the "third" Rusyn national revival. Rusyn cultural organizations arose, and were grouped into the World Congress of Rusyns (1991). The meetings held every two years set out common objectives aimed at maintaining the Rusyns as a distinct nationality. The contribution is to highlight the increasing contacts, which are the result of joint projects based on language, education, culture, literature, history. With the exception of Ukraine, which is currently the only country not recognizing Ruthenian national identity, activities of Rusyn associations and institutions are developed based on state support and reported very positive results. In this direction requirement of international and multicultural education is evident as we live in a world of rapid communication and increased interdependence and mobility of people. Key Words Carpatho-Rusyns, international relationships, multicultural education, Ruthenian national identity, Rusyn national revival, Ruthenian culture ÚVOD Príspevok vychádza zo základnej premisy, že naozajstné bohatstvo spoločnosti tvorí mozaika kultúr a tradícií každého národa a národnosti v súčasnom globalizujúcom sa svete. Je v záujme všetkých občanov toto rôznorodé a o to hodnotnejšie spoločné dedičstvo uchovávať a rozvíjať, pretože ich vzájomné pôsobenie tvorí neoceniteľný a ničím nenahraditeľný prínos pre všetkých obyvateľov planéty. Cieľom nášho príspevku je prispieť k pokojnému spolunažívaniu väčšiny, tzv. „starých“ menšín, ako aj podporovať pokojné začlenenie tzv. „nových“ menšín do spoločnosti. 1 PRAKTICKÁ APLIKÁCIA MULTIKULTURALIZMU Ku koncu 20. storočia v Európe prestali jestvovať kritériá a normy na jednotné, univerzálne posudzovanie sveta okolo nás. Každý región, každá sociálna, etnická a kultúrna skupina sa snaží presadzovať svoje potreby a záujmy, len mimoriadne ťažko sa hľadajú jednotiace pohľady a kritériá na spoločné posudzovanie situácie. Slovensko sa otvorilo svetu a je súčasťou procesov globalizácie: • Kontakty s odlišnými kultúrami sa stali súčasťou každodenného života. • Na Slovensku sa posilňuje identita „starých“ aj „nových“ menšín. • Slovenskí občania cestujú do celého sveta. • Médiá do našich domovov prinášajú obrazy z celého sveta. • V Európskej únii máme otvorené hranice, trhy, obchody, kultúrnu a pracovnú ponuku. Hoci Slovensko sa stalo súčasťou multikultúrneho sveta, predsa však v ľuďoch prežívajú stereotypné pohľady na svet a postoje. I v demokratickom usporiadaní Slovenskej republiky pretrvávajú v praxi rôznych inštitúcií diskriminačné prístupy. Multikulturalizmus sám osebe nie je zdrojom ťažkostí, pretože je to normálny proces v komunikácii kultúr. Problémy s multikultúrnou realitou vznikajú vtedy, keď dôjde ku konfliktu postojov a hodnôt, keď sa niektoré kultúry začnú nadraďovať nad iné alebo keď príslušníci rôznych kultúr o svojich vzájomných problémoch nediskutujú a ich riešenie odkladajú. Pojem multikulturalizmus označuje tri fenomény: 1. Je to reálny sociálny fakt. V rovnakom čase a priestore existujú vedľa seba viaceré odlišné kultúry, ktoré sa spolu kontaktujú. 2. Je to politický program a ideológia budovania mierovej spolupráce odlišných kultúr. Prisudzuje odlišným kultúram rovnaké sociálne postavenie a práva. 3. Je to teória, ktorá využíva poznatky kultúrnej antropológie, sociálnej psychológie, kultúrnej histórie a analyzuje procesy vzájomného ovplyvňovania kultúr. Multikultúrna výchova pomáha zvládnuť výzvy súčasného globalizujúceho sa sveta. Hlavnými dôvodmi na presadzovanie multikultúrnej výchovy dnes sú: • Potreba prispieť k pokojnému spolunažívaniu väčšiny a tzv. „starých“ menšín, ako aj ochota podporovať pokojné začlenenie tzv. „nových“ menšín do spoločnosti. • Globalizácia ekonomiky, politiky i médií.  •Premenlivosť a nestálosť súčasnej európskej spoločnosti, v ktorej sa neustále striedajú kultúrne kontakty. • Desaťročia trvajúca ideologická, geografická a politická uzavretosť slovenskej spoločnosti. • Nevyhnutnosť nanovo definovať kultúrnu identitu Slovenska, Slovákov, Maďarov, Rusínov, Rómov a ďalších obyvateľov SR v novej geopolitickej situácii. • Latentný rasizmus pretrvávajúci vo veľkej časti slovenskej spoločnosti. • Učitelia nemali kde získať dostatok zručností na riešenie problémov vyplývajúcich zo vzťahov kultúr. Nevyhnutnosť systematickej snahy o multikultúrnu výchovu, ktorá môže napomáhať prehlbovaniu pozitívnych vlastností multikulturalizmu i odstraňovaniu jeho rizík, vyplýva aj z povahy súčasnej – postmodernej – spoločnosti v Európe a na Slovensku.1 2 KARPATSKÍ RUSÍNI Karpatskí Rusíni žijú v samom srdci Európy pozdĺž severných a južných svahov Karpát. Územie, na ktorom prinajmenšom do začiatku XX. storočia tvorili väčšinu obyvateľstva, sa volá Karpatská Rus. Zaberá približne 18 tisíc km2 a rozprestiera sa na 375 kilometroch od rieky Poprad na západe po horný tok Tisy a jej prítoky na východe. Vychádzajúc zo súčasných medzinárodných hraníc, Karpatská Rus sa rozprestiera na území Poľska, Slovenska, Ukrajiny a Rumunska. Obrázok Karpatská Rus, 1919 – 1939 Zdroj: MAGOCSI, Paul Robert: Národ znikadiaľ : ilustrovaná história karpatských Rusínov. Prešov: Rusín a Ľudové noviny, 2007, s. 34. Najväčší počet – až tri štvrtiny karpatských Rusínov Európy žije na Ukrajine, presnejšie v jej Zakarpatskej oblasti (historicky Podkarpatská Rus). Na Slovensku žijú Rusíni v severovýchodnej časti krajiny – v tzv. prešovskej oblasti, historicky známej pod názvami „Prjaševščina“, resp. „Prešovská Rus“. Na severných svahoch Karpát Rusíni žili tradične v juhovýchodnom Poľsku, v oblasti známej ako lemkovský región, resp. „Lemkivščina“. Po druhej svetovej vojne boli lemkovskí Rusíni deportovaní na Ukrajinu a do západných oblastí Poľska. Časť z nich, prevažne tí, ktorí zostali v Poľsku, sa vrátili do Karpát, avšak väčšina 1 MISTRÍK, E. a kol. : Multikultúrna výchova v škole. Ako reagovať na kultúrnu rôznorodosť. Vydala: © Nadácia otvorenej spoločnosti, Bratislava 2008. ISBN 978-80-969271-4. zostala roztrúsená po juhozápadných oblastiach krajiny (Sliezsko). Niekoľko rusínskych dedín existuje na juh od Tisy – v Maramureši (severocentrálne Rumunsko) a v severovýchodnom Maďarsku. Okrem karpatskej domoviny Rusíni žijú ako prisťahovalci v susedných krajinách: od polovice XVIII. storočia vo Vojvodine (historicky Báčka) a v Srieme (bývalá Juhoslávia), t. j. v súčasnom severnom Srbsku a východnom Chorvátsku. V Českej republike sa koncentrujú prevažne v hlavnom meste Prahe a na severnej Morave, kde sa presťahovali prevažne po 2. svetovej vojne. Najväčšia komunita mimo karpatskej oblasti sa nachádza v USA, kde sa vysťahovalo približne 225 tisíc Rusínov v rokoch 1880 – 1914. Usadili sa najmä v priemyselných oblastiach severovýchodných a severocentrálnych štátov, kde dodnes žije väčšina ich potomkov. Menší počet Rusínov emigroval do Kanady a Argentíny v 20. rokoch a do Kanady a Austrálie v 70. a 80. rokoch XX. storočia. Tabuľka 1 Karpatskí Rusíni v štatistikách (k roku 2001) Štát Oficiálna Odhad štatistika (v tis. osôb) (v tis. osôb) UKRAJINA 10 000 740 000 z toho: • Zakarpatská oblasť 650 000 • Presídlení 90 000) Lemkovia SLOVENSKO 55 000 130 000 POĽSKO 5 900 60 000 RUMUNSKO 200 34 000 SRBSKO 16 000 25 000 ČESKÁ REPUBLIKA 1 100 12 000 MAĎARSKO 1 100 6 000 CHORVÁTSKO 2 300 5 000 USA 12 500 620 000 KANADA ‒ 20 000 AUSTRÁLIA ‒ 2 500 SPOLU 104 100 1 654 500 Zdroj: MAGOCSI, Paul Robert: Národ znikadiaľ : ilustrovaná história karpatských Rusínov, s. 11. Karpatskí Rusíni sú jedným z mnohých autochtónnych európskych národov či národností bez vlastného štátu, pričom ani v jednom z uvedených štátov nemajú administratívne vyčlenené územie. V najlepšom prípade v súčasnosti žijú ako legislatívne uznaná národnostná menšina, a to vo všetkých európskych krajinách s výnimkou Ukrajiny. Podobne ako v histórii iných malých národov bez vlastného štátu, ani karpatskí Rusíni z rôznych príčin sa oficiálne často neidentifikovali ako Rusíni, resp. ako Rusínov ich neregistrovali vlády štátov, v ktorých žili. Z tohto dôvodu v súčasnosti sa ani nedá uviesť ich presný počet v jednotlivých krajinách. Neoficiálne odhady však uvádzajú, že v Európe žije približne milión ľudí rusínskeho pôvodu, v Amerike okolo 640 000 osôb.2 Karpatskí Rusíni patria k slovanskej vetve indoeurópskych národov. Ich dialekty sa zaraďujú k východoslovanským a vzhľadom na ich osídlenie v pohraničných oblastiach sú veľmi ovplyvnené poľskou, slovenskou a maďarskou slovnou zásobou. Tieto vplyvy spolu s množstvom cirkevnoslovanských liturgických termínov a unikátnou nárečovou slovnou zásobou odlišujú ich hovorový jazyk od iných východoslovanských jazykov. Na rozdiel od 2 MAGOCSI, Paul Robert: Národ znikadiaľ : ilustrovaná história karpatských Rusínov. Prešov: Rusín a Ľudové noviny, 2007, s. 11. svojich západoslovanských (poľských a slovenských), maďarských a rumunských susedov, karpatskí Rusíni používajú grafický systém na báze cyriliky. Tak ako jazyk a kultúra, aj karpatsko-rusínske cerkvi zahrňujú v sebe elementy východného aj západného kresťanského sveta. Náboženstvo nepretržite bolo pre Rusínov najdôležitejším aspektom ich života, vďaka čomu v ľudovom ponímaní sa rusínska kultúra a identita často chápu ako synonymné s tradičnými východokresťanskými cirkvami. Politika otvorených hraníc postkomunistických krajín, v ktorých Rusíni žijú, sa stala začiatkom 90. rokov XX. st. novou nádejou aj pre nich. Ako členské krajiny Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) ratifikovali niekoľko dohôd o právach národnostných menšín. Zvlášť dôležité pre Rusínov boli rozhodnutia prijaté na zasadaní v Kodani v júni 1990, podľa ktorých „príslušnosť k národnostnej menšine je osobnou vecou každého jednotlivca a z toho nesmú pre neho vyplývať žiadne nevýhody“. Navyše „osoby, ktoré patria k národnostným menšinám, môžu vykonávať svoju činnosť spolu s inými členmi skupiny“.3 Kodanská zmluva uznávala tiež úlohu mimovládnych organizácií pri podpore záujmov národnostných menšín a vyzývala zúčastnené štáty, aby dali záruku, že výučba histórie a kultúry vo výchovných zariadeniach „bude brať do úvahy aj dejiny a kultúru národnostných menšín“.4 Na nasledujúcom zasadnutí KBSE v Ženeve (júl 1991) členské štáty prijali opatrenia v špeciálnej správe, ktoré zaručujú národnostným menšinám právo na členstvo v mimovládnych organizáciách v zahraničí. Správa tiež potvrdila zásadu, aby jednotlivcom alebo organizáciám zastupujúcim národnostné menšiny boli umožnené „kontakty bez prekážok ... cez hranice ... s osobami, s ktorými majú spoločný etnický alebo národnostný pôvod“.5 2.1 Rusínske organizácie na regionálnej a interregionálnej úrovni Koncom roku 1989 so vznikom rusínskych kultúrnych spolkov v Poľsku a na Ukrajine sa rozvíja organizované rusínske hnutie. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov vznikli rusínske organizácie v každom štáte, kde Rusíni žijú (o niečo neskôr v Rumunsku a v Chorvátsku): Spoločnosť karpatských Rusínov na Ukrajine, Rusínska obroda na Slovensku, Združenie Lemkov v Poľsku, Spoločnosť priateľov Podkarpatskej Rusi v Českej republike, Ruská matka v Juhoslávii a takisto Organizácia Rusínov v Maďarsku, t. j. v štáte, kde sa predpokladalo, že Rusíni zanikli následkom asimilácie ešte koncom XIX. storočia. Okrem toho, po prvýkrát od konca druhej svetovej vojny začali vychádzať noviny a časopisy v rusínskom jazyku: Rusyn (Русин), Narodnŷ novynkŷ (Народны новинкы) na Slovensku, Podkarpats´ka Rus´ (Подкарпатська Русь) na Ukrajine, Besida (Бесіда) v Poľsku a Rusynskŷj žŷvot (Русинскый жывот) v Maďarsku. Z hľadiska perspektívy národnostného rozvoja Rusíni od samého začiatku svojho „tretieho“ obrodenia za najdôležitejšiu považovali sféru školskú, t. j. zavedenie vyučovania svojho materinského jazyka do školského systému jednotlivých krajín. V súčasnosti sa rusínsky jazyk vyučuje s podporou štátov na niektorých základných a stredných školách v Poľsku, na Slovensku, v Maďarsku, Srbsku a Chorvátsku, bez štátnej podpory – v Rusínskych nedeľných školách na Ukrajine (bývalej Podkarpatskej Rusi), ktoré však navštevuje najvyšší počet žiakov. Realitou sa postupne stalo aj vysokoškolské štúdium rusínskeho jazyka: v Krakove (Poľsko), Prešove (Slovensko), Nyíregyháze (Maďarsko) a v Novom Sade (Srbsko). Na báze štátnej podpory existujú aj dve profesionálne rusínske divadlá: v Prešove (Divadlo Alexandra Duchnoviča) a v Novom Sade (Rusínske národné divadlo „Ďaďa“). Na 3 Document of the Copenhagen Meeting of the Conference on the Human Dimension of the CSCE. Copenhagen, 1990, s. 40-41, paragraf 32 a 32.6. 4 Tamže, s. 41, čl. 34. 5 Report of the CSCE Meeting of Experts on National Minorities. Geneva, 1991, s. 10. Slovensku, v Srbsku, Maďarsku a na Ukrajine existuje aj televízne a rozhlasové vysielanie v rusínskom jazyku. Na Slovensku v rámci Slovenského rozhlasu existuje Hlavná redakcia národnostno-etnického vysielania, ktorá má sídlo v Košiciach a v súčasnosti zabezpečuje vysielanie v jazyku rusínskom, ukrajinskom, rómskom, českom, poľskom a nemeckom. V Slovenskej televízii funguje od roku 2004 pravidelné národnostné vysielanie, v rámci ktorého sa vysiela národnostný magazín aj pre rusínsku národnostnú menšinu. 2.2 Poslanie a princípy Rusínov Nezávisle od názvu organizácie a štátu či miesta vzniku, ich hlavné poslanie bolo rovnaké a vychádzalo zo štyroch základných princípov: 1. Rusíni tvoria národnosť alebo národ a (s výnimkou Juhoslávie a násilne presťahovaných skupín v Poľsku) žijú minimálne od raného stredoveku ako pôvodné obyvateľstvo v dolinách Karpát; 2. Rusíni nepatria ani k ukrajinskej, ani k ruskej, ani k poľskej alebo slovenskej národnostnej skupine, ale tvoria osobitnú samostatnú východoslovanskú národnosť; 3. Rusíni ako osobitná národnosť sú presvedčení o potrebe mať svoj vlastný spisovný jazyk sformovaný, resp. vybudovaný na základe nimi používaných nárečí; 4. Rusíni majú mať tie isté práva ako iné národnostné menšiny v daných štátoch, čo znamená, že majú mať aj právo používať svoj materinský rusínsky jazyk v tlači, rozhlase, televízii, v kultúrnych inštitúciách a najmä v školách.6 2.3 Cezhraničná spolupráca Väčšia sloboda cestovania po páde komunizmu karpatským Rusínom poskytla nové možnosti v oblasti cezhraničnej spolupráce. Vďaka tomu v marci roku 1991 sa v Medzilaborciach uskutočnil Prvý svetový kongres Rusínov. Odvtedy sa svetové kongresy zvolávajú každé dva roky v štátoch, kde žijú Rusíni7 a vytyčujú spoločné ciele zamerané na zachovanie karpatských Rusínov ako samostatnej národnostnej menšiny a na rozvoj ich jazyka. Výsledkom vzrastajúcich kontaktov je to, že po prvýkrát sa vytvorili spoločné programy, zintenzívnila sa spolupráca a kultúrne, vedecké i ekonomické kontakty medzi všetkými Rusínmi. Vďaka tomu sa mohli skonštituovať orgány a odborné komisie (jazyková, historická, kultúrna, ekonomická, školská), ktoré v čase medzi kongresmi sa zaoberajú riešením praktických otázok nastolených kongresmi a iniciujú spoločné projekty na báze literatúry,8 jazyka,9 histórie.10 2.4 Kodifikácia rusínskeho spisovného jazyka 6 JABUR, Vasiľ: Rusínsky jazyk na Slovensku. In DORUĽA, Ján, ed.: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava: Slavistický kabinet SAV, 2000, s. 191-192. 7 Zasadnutia Svetového kongresu Rusínov sa doteraz uskutočnili: v Poľsku (1993, 2005), Juhoslávii (1995), Maďarsku (1997), Českej republike (1999), na Ukrajine (2001), na Slovensku (1991, 2003), v Rumunsku (2007), v Srbsku a Chorvátsku (2009). 8 ДУДАШ, Наталия, ed.: Русински/руски писнї. Нови Сад: Руске слово и Орґанізація Русинів у Мадярску, 1997; ЛЯВИНЕЦЬ, Маріанна А., ed.: Русиньскый ренесанс. Антолоґія русинської поезії другої половкы ХХ стороча. Budapešť, 2008. 9 ПАНЬКО, Юрій: Русиньско-русько-україньско-словеньско-польскый словник лінґвістічных термінів. Prešov: Rusínska obroda, 1994; MAGOCSI, Paul Robert (redaktor naukowy): Najnowsze dzieje języków słowiańskich. Русиньскый язык. Opole: Uniwersytet Opolski - Instytut Filologii Polskiej, 2004, doplnené vydanie s niektorými zmenami 2007. 10 MAGOCSI, Paul Robert, POP, Ivan, eds.: Encyclopedia of Rusyn History and Culture. Toronto-Buffalo- London: University of Toronto Press, 2002, 2nd rev. ed. 2005.  Otázka vytvorenia spisovného jazyka pre Rusínov bola od začiatku ich „tretieho“ národného obrodenia11 prirodzene na prvom mieste a adekvátne tomu delegáti prvého kongresu jej vo svojich vystúpeniach venovali náležitý časový priestor. 1. Medzinárodný kongres rusínskeho jazyka12 za účasti vedcov, spisovateľov, novinárov, kňazov a rusínskych aktivistov z deviatich krajín sveta (Československo, Poľsko, Ukrajina, Maďarsko, Juhoslávia, Švajčiarsko, Monako, Švédsko, USA) sa uskutočnil 6. – 7. novembra 1992 v Bardejovských Kúpeľoch a doteraz je považovaný za jeden z najvýznamnejších medzníkov v procese vytvorenia spisovného jazyka pre karpatských Rusínov. Uvedené fórum totiž okrem toho, že iniciovalo systematickú prácu nad kodifikáciou jazyka súčasne vyriešilo aj niekoľko dôležitých koncepčných otázok. Predovšetkým: 1. kodifikácia rusínskeho spisovného jazyka mala byť založená na živej hovorovej reči Rusínov; 2. vychádzajúc z rétorománskeho13 modelu budovania spisovného jazyka každý zo štyroch rusínskych regiónov (štátov) mal vytvoriť vlastný variant spisovného jazyka, ktorého základom mal byť najrozšírenejší dialekt na danom území14; 3. grafickým systémom rusínskeho jazyka mala ostať azbuka. Okrem toho prvý kongres vyzdvihol potrebu založenia vedeckej inštitúcie, ktorá by proces kodifikácie organizovala a podčiarkol nevyhnutnosť štátnej podpory zo strany vtedajšej ČSFR a iných štátov, v ktorých Rusíni žijú. Na základe iniciatívy vedenia Rusínskej obrody na Slovensku o dva mesiace neskôr (t. j. od januára 1993) Ministerstvo kultúry SR naozaj finančne podporilo vznik Inštitútu rusínskeho jazyka a kultúry v Prešove,15 ktorý od začiatku slúžil ako interregionálne koordinačné centrum kodifikačných prác. Po zmene politickej situácie ešte v roku 1994 však jeho financovanie bolo zastavené, čo prirodzene znamenalo pribrzdenie prác nad kodifikáciou. Aj napriek svojej krátkej existencii inštitút však naplnil vytýčený cieľ. Pripravil základné materiály ako podklad pre formálne vyhlásenie kodifikácie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku: pravidlá rusínskeho pravopisu, ortografický slovník, šlabikár a čítanku, slovník lingvistických termínov, ukážky náboženskej literatúry, beletrie a publicistiky.16 Slávnostný akt vyhlásenia kodifikácie, aj napriek snahám 11 O „treťom“ rusínskom národnom obrodení pozri MAGOCSI, Paul Robert: The People from nowhere : an illustrated history of Carpatho-Rusyns. Užhorod, 2006, s. 101-111, alebo preklad tejto knihy v slovenskom jazyku Národ znikadiaľ : ilustrovaná história karpatských Rusínov. [Preklad Anna Plišková]. Prešov: Rusín a Ľudové noviny, 2007, s. 101-111. 12 O 1. Medzinárodnom kongrese rusínskeho jazyka pozri MAGOCSI, Paul Robert, FISHMAN, Joshua A.: Scholarly Seminar on the Codification of the Rusyn Language. In International Journal of the Sociology of Language, č. 104, Berlín a New York, 1993, s. 119-125; MAGOCSI, P. R.: Vědecký seminář o kodifikaci rusínskeho jazyka. In Slovanský přehled, LXXIX, 2, Praha, 1993, s. 232-233. 13 Rétorománsky jazyk, resp. jazyk švajčiarskych Romanšov (Romansch, Rumantsch), ktorý používa necelých 0,6 % obyvateľov Švajčiarska, t. j. okolo 35 000 ľudí na juhovýchode krajiny, sa skladá zo šiestich spisovných mikrojazykov (surselvský, sutselvský, surmiranský, horno- a dolnoengadinský, minsterský), na báze ktorých r. 1982 vznikol spoločný spisovný jazyk rumantsch grischun, ktorý od r. 1996 sa stal štvrtým úradným jazykom Švajčiarska popri nemeckom, francúzskom a talianskom. Rusínsky spisovný jazyk sa teda mal začať budovať analogicky na základe hovorových variantov tých regiónov (štátov), kde žijú Rusíni (okrem Juhoslávie, na Slovensku, v Poľsku a na Ukrajine), a na ich báze postupne mala vzniknúť spoločná celorusínska spisovná norma. 14 Na Slovensku spisovná podoba rusínskeho jazyka vychádza z dvoch teritoriálne najrozsiahlejších dialektov: východozemplínskeho a západozemplínskeho, teda z živého hovorového jazyka územia po línii dedín: Osadné, Hostovice, Parihuzovce, Čukalovce, Pčoliné, Pichne, Nechválova Polianka, Nižná a Vyšná Jablonka, Svetlice, Zbojné a iných. 15 Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry vznikol pri Rusínskej obrode v Prešove v januári1993. Prvým riaditeľom inštitútu sa stal doc. PhDr. Juraj Paňko, CSc. V r. 1994 druhým a zároveň posledným riaditeľom inštitútu bol doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc. 16 ЯБУР, Василь, ПАНЬКО, Юрій: Правила русиньского правопису. Prešov: Rusínska obroda, 1994; ПАНЬКО, Ю. і кол.: Орфоґрафічный словник русиньского языка. Prešov: Rusínska obroda, 1994; ПАНЬКО, Ю.: Русиньско-русько-україньско-словеньско-польскый словник лінґвістічных термінів. Prešov: o jeho zmarenie zo strany neprajníkov z radov ukrajinskej inteligencie, exponentov bývalého politického režimu, ba dokonca aj niektorých štátnych úradníkov, sa uskutočnil 27. januára 1995 v Bratislave za účasti domácich a zahraničných predstaviteľov rusínskych a inonárodných organizácií a inštitúcií, ako aj významných predstaviteľov kultúrneho, spoločenského, náboženského, politického a vedeckého života štátu. Podobne slávnostne bola vyhlásená aj kodifikácia ďalších variantov rusínskeho jazyka – v Poľsku (2000) a na Ukrajine (1999). Báčsko-sriemski Rusíni nepretržite používajú svoj variant rusínskeho spisovného jazyka kodifikovaný ešte v roku 1923. 3 RUSÍNI NA SLOVENSKU Búrlivý, protirečivý a často aj bolestný vývoj, ktorým prešla naša spoločnosť v poslednom desaťročí, veľmi výrazne poznačil vývoj Rusínov na Slovensku. Revitalizácia národnej identity Rusínov karpatského priestoru, ktorú umožnila „nežná“ revolúcia v roku 1989, oživila aj v podmienkach Slovenskej republiky celý komplex národnostných problémov spojených so životom tejto národnostnej menšiny, ktorá je štvrtou najpočetnejšou v rámci SR po maďarskej, rómskej a českej. Rusínske osídlenie na Slovensku sa viaže predovšetkým na jeho severovýchodnú oblasť. Pôvodne išlo o severné časti Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej župy. Podľa posledného sčítania obyvateľstva v roku 2001 žilo na Slovensku 24 201 Rusínov, teda 0,4% z celkového počtu obyvateľstva. Až 87,4% všetkých Rusínov trvalo žije v Prešovskom samosprávnom kraji, najmä v jeho severných okresoch: Snina, Medzilaborce, Humenné, Svidník, Stropkov, Bardejov a Stará Lubovňa. Pravda, rusínska minorita tvorí len malú časť menšinového obyvateľstva, ktoré tvorí 13,2% z jeho celkového počtu. Tabuľka Obyvateľstvo SR podľa národnosti podľa posledného sčítania z r. 2001 Národnosť Počet obyvateľov (v %) slovenská 4 614 854 85,8 česká 44 620 0.8 moravská 2 348 0,0 maďarská 520 528 9,7 rómska 89 920 1,7 poľská 2 602 0,1 nemecká 5 405 0,1 rusínska 24 201 0,5 ukrajinská 10 814 0,2 ruská 1 590 0,0 židovská 218 0,0 bulharská 1 179 0,0 ostatné 5 350 0,1 nezistené 54 502 1,0 SPOLU 5 379 455 100,0 Zdroj: Štatistický úrad SR. Sčítanie obyvateľov, domov a bytov, 2001. Vlastné spracovanie Rusínska obroda, 1994; ГРИБ, Ян: Букварь про русиньскы діти. Prešov: Rusínska obroda, 1994; ГРИБ, Ян: Чітанка про русиньскы діти. Prešov: Rusínska obroda, 1994; КРАЙНЯК, Франтішек: Малый ґрекокатолицькый катехізм про русинськы діти. Prešov: Rusínska obroda, 1993; МАҐОЧІЙ, П. Р.: Русины на Словенську./MAGOCSI, P. R.: Rusíni na Slovensku. Prešov: Rusínska obroda, 1994.  Poznanie úrovne etnickej identity Rusínov, ich národno-kultúrneho života, spoločenskej aktivity na Slovensku a interetnických vzťahov považujeme za nevyhnutný krok pri voľbe efektívnych foriem, metód a prostriedkov rozvíjania národného vedomia rusínskeho etnika zo strany zainteresovaných organizácií a inštitúcií. Z tohto hľadiska výskumné zistenia môžu významnou mierou prispieť k úspešnejšej národnostnej politike v regióne i k jeho stabilite a rozvoju. Poskytnú totiž aj mnohé poznatky a informácie, ktoré môžu využiť orgány štátnej správy i samosprávy na severovýchodnom Slovensku pri uskutočňovaní regionálnej politiky, hlavne v oblasti kultúry a školstva. Znalosť národnostnej situácie a s ňou spojených súvislosti v tomto priestore môže poslúžiť aj k zvýšeniu efektívnosti projektov na úseku cezhraničnej spolupráce i aktivít rozvíjaných v rámci Karpatského euroregiónu. Pokiaľ ide o Rusínov na Slovensku, dá sa predpokladať, že etnoidentifikačný proces v rámci menšiny bude naďalej pokračovať. Tabuľka Trvale bývajúce obyvateľstvo podľa národnosti na východnom Slovensku na základe posledného sčítania z r. 2001 Z trvale bývajúceho obyvateľstva národnosť (v %) SR, kraj, okres slovenská maďarská rómska česká rusínska ukrajinská Slovenská republika 85,8 9,7 1,7 0,8 0,4 0,2 Prešovský kraj 90,7 0,1 4 0,5 2,7 0,9 Bardejov 91,4 0,1 3 0,3 2,9 1,3 Humenné 91,3 0,1 2,1 0,5 3,6 1,4 Kežmarok 89,1 0,1 8,8 0,4 0,1 0,1 Levoča 91,2 0,1 7,1 0,2 0,2 0 Medzilaborce 50,4 0,1 1,6 0,6 40,4 5 Poprad 93,6 0,2 3,2 0,9 0,1 0,1 Prešov 94,2 0,1 2,6 0,6 0,7 0,7 Sabinov 92 0 6,2 0,3 0,4 0,2 Snina 84,7 0,1 1,3 0,5 8,8 2,8 Stará Ľubovňa 90,2 0,1 3,7 0,3 3,3 1,2 Stropkov 90,1 0 2,3 0,4 5,3 0,8 Svidník 83,3 0,1 2,6 0,3 10,5 2,5 Vranov nad Topľou 91,7 0,1 6,9 0,3 0,2 0,1 Košický kraj 81,8 11,2 3,9 0,6 0,3 0,3 Gelnica 90,3 0,1 6,8 0,4 0,2 0,2 Košice I 88 4,3 1,7 1,3 0,5 0,6 Košice II 88,5 3,2 3,2 1,3 0,6 0,4 Košice III 91,3 3,1 1,7 0,8 0,5 0,5 Košice IV 90 4,3 1,4 1,1 0,5 0,4 Košice - okolie 79,3 13,2 5 0,3 0,1 0,1 Michalovce 81,7 11,7 4 0,5 0,2 0,4 Rožňava 63 30,6 4,7 0,5 0 0,1 Sobrance 96,4 0,1 0,9 0,5 0,4 0,5 Spišská Nová Ves 91,4 0,1 5,5 0,4 0,2 0,1 Trebišov 64,8 29,3 4,4 0,3 0,1 0,1 Zdroj: Štatistický úrad SR, dostupné na http://www.statistics.sk/webdata/slov/scitanie/def_sr/run.html. Vlastné spracovanie Nasledujúci graf znázorňuje k akej národnosti sa obyvatelia v severovýchodnej časti Slovenska prihlásili pri sčítaní obyvateľstva v r. 1991 v porovnaní s rokom 2001. V roku 1991 sa k rusínskej národnosti prihlásilo len niečo málo nad 50% obyvateľov, pričom viac ako 40% sa hlásilo buď k slovenskej alebo ukrajinskej národnosti. Pokiaľ ide o rok 2001, situácia je zreteľne odlišná. K rusínskej národnosti sa prihlásilo skoro 70% obyvateľov, k slovenskej necelá štvrtina a k ukrajinskej iba 6%. Keď vychádzame z toho, že účastníci výskumu zároveň uvádzali, že sa cítia byť Rusínmi, možno to označiť za pozitívny trend. Prežívanie etnickej príslušnosti sa odzrkadľuje v praktickom konaní. Obrázok Prihlásenie sa k národnosti pri sčítaní ľudu v r. 1991 a 2001 70,00% 60,00% 50,00% 40,00% 30,00% 20,00% 10,00% 0,00% rusínska slovenská ukrajinská iná Rok 1991 51,20% 30,10% 13% 5,40% Rok 2001 69,60% 24,10% 6% 0,30% Zdroj: vlastné spracovanie Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že Rusíni na Slovensku boli z aspektu rozvoja národno-kultúrneho života limitovaní dvomi okruhmi problémov. Prvú rozhodujúcu skupinu faktorov tvoria ich spory o vlastnú identitu, teda vnútorný konflikt v rámci menšiny „prekrýva“ prirodzené protirečenie medzi minoritou a majoritným obyvateľstvom, ktoré spravidla býva určujúce v národnostných vzťahoch. Druhá množina problémov spočíva v súčasnej kritickej situácii v oblasti finančného zabezpečenia tej národnostnej a menšinovej politiky, pre ktorú sa Slovenská republika, hoci nie bez peripetií a vonkajších tlakov, rozhodla. Ak v súčasnosti predstavitelia Rusínov sú nútení riešiť otázky existencie, fungovania národnostného školstva a pod., je to v prevažnej miere vyvolané značným nedostatkom štátnych dotácií na realizáciu a rozvoj uvedených aktivít. 3.1 Organizácie a inštitúcie Rusínov na Slovensku Rusíni na Slovensku vytvorili svoje organizácie a inštitúcie, kodifikovali svoj spisovný jazyk, vydávajú tlač, knihy, učebnice, snažia sa dobehnúť všetko, čo nie vždy z vlastnej viny zameškali. Pravda, proces transformácie spoločnosti priniesol aj nové problémy, ktoré sa bezprostredne dotýkajú rusínskej komunity. Severovýchodné Slovensko zostalo zaostávajúcim regiónom s nedostatočnou ekonomickou výkonnosťou, vysokou nezamestnanosťou a s marginálnym postavením v krajine. To nemohlo neovplyvniť politický, národný a kultúrny život rusínskej menšiny, jej predstavy a spoločenské priority.  Organizačnými centrami snáh Rusínov okrem Rusínskej obrody sa stali Divadlo A. Duchnoviča a redakcia periodík Narodnŷ novynkŷ a Rusyn. Ďalšími rusínskymi organizáciami sú Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, Spoločnosť A. Duchnoviča, Ruský klub-1923 i neskôr vytvorený Spolok rusínskych spisovateľov a Spolok rusínskej mládeže. S podporou štátu od školského roku 1997/98 na Slovensku vznikajú základné školy s vyučovaním rusínskeho jazyka a neskôr aj s vyučovacím jazykom rusínskym. Táto skutočnosť si vyžiadala neodkladnú potrebu vysokoškolskej prípravy učiteľských kádrov pre takéto školy. Ich prípravou bol poverený vtedajší Ústav národnostných štúdií a cudzích jazykov Prešovskej univerzity v Prešove, ktorý za týmto účelom vznikol v septembri 1998 z iniciatívy predstaviteľov rusínskej národnostnej menšiny a vďaka podpore štátu. V rámci tohto ústavu ako prvé začalo fungovať oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry V roku 2006 dochádza k zmene názvu ústavu, jeho štatútu a zamerania, podľa ktorého oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry bolo transformované iba na „skupinu pre rusínsky jazyk a kultúru“ v rámci oddelenia pre výskum národnostnej problematiky Ústavu regionálnych a národnostných štúdií PU. Ústav ako jediné vedecko-výskumné pracovisko na Slovensku so zameraním na rusinistiku je zároveň vnímané ako najvyššia vedecká inštitúcia pre oblasť rusínskeho spisovného jazyka. Za účelom vývoja jazyka pri ústave (tak ako doteraz pri ORJK) začala pracovať jazyková komisia ako poradný orgán v otázkach vývoja rusínskeho jazyka. Jej členmi boli a sú predovšetkým osobnosti rusínskej jazykovedy (zo Slovenska aj zo zahraničia), rusínskej kultúry, literatúry, konfesie, divadla, školstva, médií – teda aktívni používatelia rusínskeho spisovného jazyka. Jednou z významných priorít od začiatku fungovania ústavu je budovanie špecializovanej knižnice karpatorusinistiky, jedinečnej svojho druhu v karpatskom regióne, ktorá poskytuje žiadanú literatúru k tejto problematike nielen študentom, ale aj doktorandom z PU, ako aj z iných univerzít na Slovensku a zo zahraničia venujúcich sa rusinistike. V roku 1999 si Medzinárodná rada pre výskum a výmenu (IREX) vo Washingtone Prešovskú univerzitu vybrala za vzdelávacie centrum pre akademických pracovníkov zaoberajúcich sa karpatorusinistikou a následne každoročnými hosťami ústavu, najmä však jeho knižnice, sa stali zahraniční vedeckí pracovníci z Nemecka, Ruska, Ukrajiny, Maďarska, Poľska, Srbska, Talianska, Veľkej Británie, USA. Z uvedeného dôvodu chce ústav venovať väčšiu pozornosť rozvoju tejto špecializovanej knižnice, najmä však získaniu finančných prostriedkov na nákup zariadenia na čítanie mikrofilmov, ktorých cennú a jedinečnú kolekciu s obsahom rusínskych periodík z obdobia rokov 1848 – 1939 ústav vlastní vďaka sponzorskému daru Karpatsko- rusínskeho výskumného centra v USA.17 3.2 Financovanie národnostných menšín Sumarizujúc môžeme konštatovať, že v súčasnosti, 21 rokov od „nežnej“ revolúcie vlády všetkých európskych postkomunistických štátov, v ktorých kompaktne žijú Rusíni (Slovenska, Poľska, Českej republiky, Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska), s výnimkou Ukrajiny, uznávajú karpatských Rusínov ako samostatnú národnostnú menšinu a poskytujú im finančnú podporu na ich rozvojové projekty v oblasti kultúry a školstva. Prípravou návrhov na komplexné riešenie postavenia a práv národnostných menšín na Slovensku sa zaoberali ich zástupcovia na stretnutí v Košiciach 17. novembra 2010, ktoré nadviazalo na stretnutie z 22. a 23. marca 2010 vo Vinici (okres Veľký Krtíš), kde si zástupcovia najväčších historických národnostných menšín žijúcich na Slovensku – českej, 17 PLIŠKOVÁ, Anna: Rusinistika na Prešovskej univerzite. In Na Pulze. Časopis Prešovskej univerzity, ročník 3, 2010, číslo 3. maďarskej, nemeckej, rómskej, rusínskej a ukrajinskej – vymenili názory na otázku postavenia a práv národnostných menšín a etnických skupín na Slovensku.18 Zákon o financovaní kultúry menšín by mal zabezpečiť vytvorenie podmienok efektívneho uplatnenia práva osôb patriacich k národnostným menšinám na vyjadrenie, zachovanie a rozvíjanie svojej kultúry vrátane vytvorenia potrebného inštitucionálneho a finančného zázemia. Účastníci stretnutia navrhli viazať financovanie menšinových kultúr na štátny rozpočet vrátane adekvátneho zvýšenia percentuálneho podielu štátneho príspevku na podporu menšinovej kultúry v rámci kapitoly tvorba, šírenie a prezentácia kultúrnych hodnôt. Vláda SR pripraví návrh zákona o ochrane a podpore zachovania a rozvoja kultúr národnostných menšín, v ktorom zakotví ich integrálne postavenie v kontexte kultúrneho bohatstva a rozmanitosti štátu a definuje pravidlá ich financovania. Pri riadení a financovaní národnostného školstva, pri metodickej pomoci a tvorbe vzdelávacích obsahov bude vláda SR vo zvýšenej miere prihliadať na skutočné potreby a záujmy príslušných národnostných menšín. ZÁVER Napriek týmto pozitívnym výsledkom rusínskeho národného obrodenia musíme však podotknúť, že nie všetci obyvatelia historickej Karpatskej Rusi pozitívne pochopili myšlienku samostatnej rusínskej národnosti a nevyhnutnosti vytvorenia rusínskeho spisovného jazyka. Množstvo Rusínov jednak uprednostnilo možnosť stotožniť sa s majoritným národom v štáte, v ktorom žijú, t. j. v súčasnosti sa identifikujú ako Poliaci, Slováci, Maďari, Srbi alebo Chorváti, a jednak existujú aj prívrženci ukrajinskej orientácie, ktorí od začiatku obrodného procesu Rusínov na ich adresu používajú tie isté slová, aké používali Rusi vo vzťahu k národno-obrodzovaciemu procesu Ukrajincov v XIX. st., vraj rusínsky národ „nikdy neexistoval, neexistuje a ani v budúcnosti existovať nebude“. Stúpenci takéhoto názoru Rusínov nikdy neprestali považovať za súčasť („subetnos“) ukrajinského národa a ich hovorový jazyk iba za nárečovú podobu ukrajinského jazyka.19 Žijeme však v XXI. storočí, kde členské štáty Európskej únie, ale aj iné európske štáty mimo nej uznávajú liberálne a demokratické hodnoty, kde každý človek má právo na vlastnú národnú identitu, kde každá vláda, podobne ako aj samotní Rusíni bez ohľadu na svoju národnú orientáciu sú povinní akékoľvek presvedčenie o národnej identite bezpodmienečne akceptovať. Nesporné úspechy slovenskej zahraničnej politiky spojené predovšetkým s prijatím Slovenskej republiky do Európskej únie do istej miery prekryli domácu politickú scénu napriek tomu, že bola bohatá na politické udalosti. V ich tieni sa celkom prirodzene ocitla aj národnostná situácia a medzietnické vzťahy v spoločnosti. Ešte menej pozornosti vyvolávali otázky týkajúce sa postavenia a vývoja Rusínov na Slovensku, ako aj ich nemalé problémy. Domnievame sa však, že ich nemožno prehliadať, a to nielen preto, že starostlivosť štátu o menšiny vyplýva z medzinárodných záväzkov. Rusíni sú totiž pôvodným obyvateľstvom na severovýchodnom Slovensku a predstavujú významný historický, politický, sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je potrebné rešpektovať. 18 TASR SR, 17. 11. 2010. hnonline.sk/slovensko/c1-44558370-men... 19 Poz. БАЧА, Юрій: „Політичне русинство“ – політична провокація. In Всесвіт, LXXII, 4, Кyjev, 1996, s. 152-155; ГОСТИНЯК, Степан: Про четвертий східнослов´янський народ та про плачені вигадки і нісенітниці купки комедіантів. Додаток до газети „Нове життя“, 33, Prešov, 1992; МУШИНКА, Микола: Русинізм на антиукраїнській основі : перша книжка „Русинської оброди“. Prešov, 1992; ŠTEC, Mikuláš: K otázke „rusínskeho“ spisovného jazyka. Prešov: Zväz Rusínov-Ukrajincov, 1991; КОВАЧ, Федір: Наші національні парадокси. In Дукля, ХХХІХ, 2, Prešov, 1991, s. 20-30.  Vláda SR uznáva a oceňuje význam a príspevok kultúry národnostných menšín tradične obývajúcich územie Slovenska k jeho kultúrnemu bohatstvu, duchovným hodnotám a kultúrnej rozmanitosti. Pevne veríme, že vláda SR bude vytvárať čo najlepšie podmienky pre to, aby príslušníci národnostných menšín uplatňovali svoje právo na vyjadrenie, zachovanie a rozvoj vlastnej identity a že na tento princíp bude dôsledne prihliadať aj pri metodickej a organizačnej príprave sčítania obyvateľov v máji 2011. Štát musí zachovaniu a rozvoju kultúry a vzdelanosti národnostných menšín napomáhať svojou aktívnou podporou. V záujme naplnenia tejto úlohy a v záujme zvýšenia sociálnej súdržnosti spoločnosti z úrovne vlády SR je nevyhnutné vypracovať dlhodobú koncepciu ochrany a podpory kultúry a školstva národnostných menšín, ako aj dlhodobú koncepciu interetnickej spolupráce, interetnického dialógu a interkultúrnej výchovy a vzdelávania vrátane zabezpečenia príslušných inštitucionálnych a finančných mechanizmov. Použitá literatúra: 1. JABUR, Vasiľ : Rusínsky jazyk na Slovensku. In DORUĽA, Ján, ed.: Slovensko- rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava : Slavistický kabinet SAV, 2000, s. 191-192. ISBN 80-967722-5-2. 2. MAGOCSI, Paul Robert - POP, Ivan, eds. : Encyclopedia of Rusyn History and Culture. Toronto-Buffalo-London: University of Toronto Press, 2002, 2nd rev. ed. 2005. ISBN 0-8020-3566-3. 3. MAGOCSI, Paul Robert : The People from nowhere : an illustrated history of Carpatho-Rusyns. Užhorod, 2006, s. 101-111. ISBN 966-7838-96-X. 4. MAGOCSI, Paul Robert : Národ znikadiaľ: ilustrovaná história karpatských Rusínov. Prešov : Rusín a Ľudové noviny, 2007, s. 11. ISBN 978-80-88769-80-4. 5. MAGOCSI, Paul Robert - FISHMAN, Joshua A.: Scholarly Seminar on the Codification of the Rusyn Language. In International Journal of the Sociology of Language, č. 104, Berlín a New York, 1993, s. 119-125. 6. MAGOCSI, Paul Robert : Vědecký seminář o kodifikaci rusínskeho jazyka. In Slovanský přehled, LXXIX, 2, Praha, 1993, s. 232-233. 7. МАҐОЧІЙ, П. Р. : Русины на Словенську./MAGOCSI, P. R.: Rusíni na Slovensku. Prešov : Rusínska obroda, 1994. ISBN 80-88769-05-1. 8. MISTRÍK, E. a kol. : Multikultúrna výchova v škole. Ako reagovať na kultúrnu rôznorodosť. Bratislava : Nadácia otvorenej spoločnosti, 2008. ISBN 978-80- 969271-4. 9. MAGOCSI, Paul Robert (redaktor naukowy) : Najnowsze dzieje języków słowiańskich. Русиньскый язык. Opole: Uniwersytet Opolski - Instytut Filologii Polskiej, 2004, doplnené vydanie s niektorými zmenami 2007. ISBN 83-86881- 38-0. 10. PLIŠKOVÁ, Anna : Rusinistika na Prešovskej univerzite. In Na Pulze. Časopis Prešovskej univerzity, ročník 3, 2010, číslo 3. 11. Document of the Copenhagen Meeting of the Conference on the Human Dimension of the CSCE. Copenhagen, 1990, s. 40-41, paragraf 32 a 32.6. 12. Report of the CSCE Meeting of Experts on National Minorities. Geneva, 1991, s. 10. 13. TASR SR, 17. 11. 2010. Dostupné na : hnonline.sk/slovensko/c1-44558370-men 14. http://www.statistics.sk/webdata/slov/scitanie/def_sr/run.html. Kontaktné adresy: Doc. PhDr. Anna Plišková, PhD. Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovská univerzita v Prešove Nám. legionárov č. 3 080 01 Prešov [email protected] PhDr. Daniela Palaščáková, PhD. Katedra ekonomických teórií Ekonomická fakulta Technickej univerzity v Košiciach Němcovej 32 040 01 Košice [email protected]